“Hm.. hej.. človek má v rukách všetko, a všetko prepasie, len a len zo strachu.. to je axióma.. Zaujímavé, čoho sa ľudia najväčšmi boja. Nového kroku, vlastného nového slova sa boja najväčšmi zo všetkého.. Ale vlastne, priveľa táram. Práve zato nič nerobím, že táram. Alebo aj takto: preto táram, že nič nerobím. To som sa za tento posledný mesiac naučil tárať, keď som celé dni ležal v kúte a rozmýšľal.. o fatamorgánach. No, prečo teraz idem? Som azda schopný to vykonať? Myslím to azda vážne? Kdeže. Len tak, z dlhej chvíle fantazírujem. Zábavka je to. Áno, len zábavka.“
Tento úryvok si prečíta čitateľ hneď na prvej strane románu. Zdanlivý úvod do dejovej línie by sa však mohol chápať i inak. Prvý vnútorný monológ hlavnej postavy by sa tu totiž dal celkom kľudne považovať za autorov prológ. Autor tu totiž naznačuje pochopiteľnú fascináciu novým slovom, zdanlivú bezhraničnosť človeka, aby vzápätí prezentoval i svoj názor na (neskôr celým dielom plne rozvinuté) spomínané nové slovo: Zábavka je to. Áno, len zábavka. V porovnaní s pravdou. Nuž, ale naozaj ide o zábavku? Poďme po poriadku.
F. M. DOSTOJEVSKIJ A JEHO DOBA
Kľúčom k správnemu pochopeniu a dešifrovaniu diela je vždy jeho autor. Zasadenie autora do reálneho času, do historického obdobia, do zažitých skúseností utvárajúcich optiku spisovateľovho pohľadu, nám umožňuje lepšie pochopiť samotný príbeh i jeho metafory. Kto bol teda Dostojevskij a čo všetko predchádzalo napísaniu diela Zločin a trest?
Situácia v Európe v prvej polovici 19.storočia
F. M. Dostojevskij sa narodil roku 1821 do cárskeho Ruska. Po vyštudovaní gymnázia v Moskve odišiel do Petrohradu, intelektuálneho centra ríše a zároveň vstupnej brány do Ruska. Udržiavaný čulý obchodný a teda i kultúrny styk s Európou umožňoval obyvateľom hlavného mesta zachytávať a vnímať pulz vtedajšej doby. Petrohradom sa teda mohli šíriť najnovšie myšlienky a polemiky trápiace a inšpirujúce Západ.
V tomto dynamickom, revolučnom období prvej polovici 19.storočia, bola Európa, Rusko nevyjímajúc, čiastočne ešte šokovaná, no najmä už plne konfrontovaná udalosťami, myšlienkami a dôsledkami Veľkej francúzskej revolúcie. Starý poriadok usporiadania sveta, platný stáročia naprieč celým európskym kontinentom, usadený hlboko v ľudskom podvedomí, sa nedávnymi udalosťami otriasal v základoch. Vo Francúzsku verejne sťali kráľa. Hlásala sa absolútna sloboda človeka. Zabitím kráľa (ktorý svoje právo (a povinnosť) vládnuť legitimizoval božou autoritou) a prenasledovaním cirkvi sa „nový poriadok“ verejne hlásil k zosadeniu Boha ako autority. (kresťanstvo bolo počas VFR vo Francúzsku nazývané kultom, kňazi museli verejne zaprieť vieru a vyhlásiť sa za šarlatánov (alternatívou bolo vyhnanstvo v Guyane alebo gilotína), zrušil sa kalendár odvodený od Kristovho príchodu na svet, etc.)
Idey a dôsledky francúzskej revolúcie prinášajú i do Ruska nové myslenie, myslenie v ktorom je v podstate všetko výhradne otázkou človeka. Sloboda, rovnosť, bratstvo ako filozofické pojmy (a ich súdobý výklad) prenikajú rozumom i dušou každého uvažujúceho človeka. Osvietenstvo, ktorého korene siahajú do Anglicka a Holandska prinieslo teóriu, Francúzska revolúcia ju vykonala a uviedla do praxe. Zrod nového európskeho myslenia emancipoval ľudský rozum od náboženstva. Mravný zákon, cítený a uvedomovaný každou ľudskou bytosťou, neprichádza ako pečať Boha, nie je daný ako niečo stále a nemenné, ale je umelo vytvorený spoločnosťou, predsudkami, výchovou, cirkvou. A úlohou slobodného, rozumného, osvieteného a moderného človeka je zbaviť sa týchto okov. Zbaviť sa okov mravného zákona, v duchu osvietenstva chápaného ako dôsledku tisícročného vplyvu náboženstva. Prenesené do dôsledkov: zbaviť sa Boha.
V tomto ovzduší konfrontácie starého a nového poriadku vecí, v dobe ujasňovania pojmov (Boh, morálka, sloboda) bol mladý Dostojevskij poslucháčom vysokej školy. Rusko pred pár rokmi porazilo Napoleona v prvej Veľkej vlasteneckej vojne, po Viedenskom kongrese sa nanovo usporiadúvavala Európa. Cársky režim sa stal súčasťou Svätej Aliancie. (spolok medzi panovníkmi Ruska, Rakúska a Pruska, uzatvorený po porážke napoelonských ťažení, zameraný na obranu existujúceho politického usporiadania spoločnosti – monarchisticko-legitimistického princípu na kresťanských základoch). V roku 1830 prebehla ďalšia revolúcia vo Francúzsku. Európa sa doslova menila z roka na rok. Bolo by niečo v neporiadku, ak by sa o tak radikálnych zmenách v chápaní sveta medzi mladou nastupujúcou inteligenciou intenzívne nepremýšľalo a následne búrlivo a otvorene nediskutovalo. Za diskusné fóra v tom čase slúžili rôzne súkromné krúžky, stretávky u niektorej z osobností ruskej pokrokovej inteligencie, spisovateľov, umelcov, viac, či menej verejne činných osôb. Dostojevskij navštevoval tzv. krúžok Petrašovského. Tu bol svedkom, či účastníkom, mnohých sociálno-filozofických diskusií, otvorených výmien názorov, polemík.
Počas revolučného roku 1848 a tzv. „Jari národov“ (porovnaj pre zaujímavosť dnešnú terminológiu: pražská jar, arabská jar) začatej februárovou revolúciou v Paríži, však Sv. Aliancia nedokázala naplniť hlavný dôvod svojej existencie a rozpadla sa. Každá zo spomínaných krajín, hlásiacich a presadzujúcich staré usporiadanie a názory, čelila vlastným špecifickým problémom. Cárizmus v Rusku sa teda, vzhľadom k celoeurópskym udalostiam v podstate úplne legitímne, obával o vlastnú existenciu. Prebiehajúce diskusie a stretávania „rôznych potencionálnych revolučných živlov“ nemohli ostať nepovšimnuté.
Zločin v živote F.M. Dostojevského
23. apríla 1849 bol spisovateľ Dostojevskij, (v tom čase mal 27 rokov a už vydané diela o.i. Biele noci, Dvojník, či Netočka) spolu s ďalšími z Petraševského krúžku, zatknutý. Vo svojej výpovedi Dostojevskij o.i. popiera charakter stretávaní ako prípravu na uskutočnenie zmien v usporiadaní spoločnosti: „Nesetkal jsem se s žádnou jednotou ve společnosti Petraševského, s žádným směrem, s žádným společným cílem. Najisto možno říci, že nebylo lze najíti tři lidi, kteří by souhlasili v nějakém bodě, v jakémkoliv daném tématu. Proto bývali vzájemné spory.“ Ďalej pokračuje svojou obhajobou v ktorej sa už matne začínajú črtať myšlienky, neskôr rozvinuté a ujasnené v diele Zločin a trest: „V podstate ještě dosud nevim, z čeho jsem obviňován. Oznámili mi jen, že jsem se zučastnil všeobecných rozhovoru u Petraševského, že jsem hovořil svobodomyslně a že jsem konečně přečetl nahlas literární článek: Korespondence Bělinského s Gogolem. Řeknu z úprimného srdce, že dosud bylo pro mne ze všeho na světe nejtežší určiti slovo: svobodomyslník, liberál. Co rozuměti timto slovem? Člověka, který mluví protizákonně? Ale vídal jsem takové lidi, pro než znamenalo počínati si protizákonně, když se přiznali k tomu, že je bolí hlava, a vím, že jsou i takoví, kteří jsou hotovi na každé křižovatce říci všecko, co jen jejich jazyk je s to, aby přemlel. Nech už akokoľvek, 60 rokov po udalostiach Veľkej francúzskej revolúcie, rok po revolúciách roku 1848, sa nemožno diviť, že cárizmus sa snažil predísť potencionálnemu nebezpečenstvu vypuknutia obdobných udalostí v Rusku. Dostojevského spôsob pokračovania obhajoby ukazuje jeho vtedajší idealizmus, no i vieru vo vyššiu spravodlivosť: „Kdo viděl mou duši? Kdo určil onen stupeň věrolomství, újmy a vzpoury, z nichž jsem obviňován? Podle jakého měřítka je učiněno toto určení? Možná, že soudí podle některých slov, jež jsem pronesl u Petraševského? Mluvil jsem třikrát: dvakrát o literatuře a jednou o předmětě vubec ne politickém, o osobnosti a lidském egoismu. Nevzpomínam si, že by v mých slovech bylo něco politického a svobodomyslného. Nevzpomínam jsi, že bych se někdy vyslovil všecek, jaký ve skutečnosti jsem, u Petraševského. Ale znám sebe, a zakládají-li obvinění na několika slovech, pochycených v letu a zapsaných na kousku papíru, nebojím se ani takového obvinění, třebaže je nejnebezpečnejší, neboť nic není záhubnějšího, zmatenějšího a nespravedlivějšího než několik slov, vytržených Buh ví odkud, vztahujícich se Buh ví k čemu, naslouchaných narychlo, pochopených narychlo a nejčastěji nepochopených, narychlo zapsaných. Ale opakuji: znám sebe a nebojím se takového obvinění“
Trest v živote F. M. Dostojevského
Dostojevskij bol obvinený z verejného prečítania zakázaného článku Belinského Gogoľovi (autor v ňom žiada zrušenie nevoľníctva a telesných trestov, samodŕžavu charakterizuje ako „obrovskú úradnú korporáciu lupičov“), a za „schvaľovanie zriadenia“ a používanie nelegálnej tlačiarne na šírenie proticárskych myšlienok. Rovnako ako ďalší z krúžku, bol Dostojevskij odsúdený na trest smrti zastrelením. Proces popravy bol dopodrobna naplánovaný, fyzické a morálne zrútenie obvinených bolo súčasťou prevýchovy. Odsúdených na smrť vyvliekli na popravisko, kde im opäť prečítali rozsudok, dali im pobozkať kríž, nad ich hlavami zlomili kordy, obliekli ich do rubášov a zoradili po troch k poprave. Dostojevskij bol v druhej trojici. Doslova v poslednej minúte života, istý si smrťou, dostal miesto očakávanej guľky Dostojevskij cársku milosť. Trest smrti bol zmenený na štyri roky v trestaneckom tábore v Omsku.
Táto extrémna skúsenosť poskytla, už tak mimoriadne vnímavému človeku, bežne nedostupné „psychologické vzdelanie“. Dostojevskij v podstate „psychologicky prežil svoju smrť“. V blízkosti smrti (cudzej) si človek uvedomuje dotyk pravdivosti. Čo to potom musí spraviť s človekom postaveným k múru? Dostojevskij prežil muky smrteľnej úzkosti. Z tohto hľadiska získal oproti iným spisovateľom „konkurenčnú výhodu“. Počas pobytu v trestaneckej kolónii mal tiež nepochybne dosť času na premýšľanie, analyzovanie a utrieďovanie skúseností, myšlienok, či ideí. Rovnako tak i nepretržitá spoločnosť kriminálnikov, zločincov, vrahov počas samotného výkonu trestu mu umožňovala vidieť, spoznávať a analyzovať bežne nespoznateľné. Videl nešťastia zločincov, ich osobné ľudské tragédie, pozoroval ich duševné pochody, poznával ich zvláštnu, no pevnú vieru vo vyššiu spravodlivosť. Cárske rozhodnutie tak paradoxne Dostojevskému napomohlo stať sa tak skvelým vnímavým pozorovateľom psychologickej stránky človeka. Vnímavým k ľudskému utrpeniu, k pochodom ľudskej duše a v neposlednej rade k pravdivosti človeka voči samému sebe.
Po absolvovaní trestu v kolónii musel Dostojevskij ďalších päť rokov slúžiť ako vojak v sibírskej posádke (súčasť trestu). Po takmer desaťročnom pobyte na Sibíri sa Dostojevskij vracia do Petrohradu, počas svojho trestu prehodnocuje svoje názory, núka svoje sily do služieb cára. Vzápätí je mu dovolené opäť publikovať (rok 1859). Spolu s bratom vydáva časopisy Čas a Epocha. V roku 1861 je v Rusku zrušené nevoľníctvo. Dostojevskij víta, že na rozdiel od západnej Európy v Rusku táto udalosť prebehla bez krviprelievania a pod dohľadom panovníka. V cárovi videl osloboditeľa ľudu. V Denníku spisovateľa oslavuje ruskú samodŕžavu a najmä pravoslávie. To sú pre neho dva základné piliere z ktorých vychádza a na ktorých podľa neho stojí a padá Rusko. V rokoch 1862-63 podniká cestu po západnej Európe, kde sa mu tieto dojmy, v konfrontácii s morálkou západu, ešte utvrdzujú. Za správnu cestu, ku ktorej vyzýva na stránkach svojho časopisu i inteligenciu Ruska, považuje nasledovanie ľudu v jeho pokore a zbožnosti. „Chce spasit Rusko – a přes Rusko celou buržoázní Evropu – pravoslávnym Kristem.“
Rok na to mu umiera brat, vzápätí žena. Dostojevskému ostalo po bratovi mnoho dlhov, pred ktorými opäť uniká do cudziny. Tu, v rokoch 1865 až 66, ako 44-ročný (na citové zážitky, na zdolané, zanalyzované extrémne vypäté situácie nesmierne bohatý muž) píše dielo Zločin a trest.
ANALÝZA DIELA ZLOČIN A TREST
Úvod
Význam a zmysel diela Zločin a trest treba hľadať práve v konflikte medzi starým a novým svetom. Základná línia symboliky sa nesie práve v tejto konfrontácii. Dostojevskij tu pritom na strane nastupujúcich ideí oddelil podstatné od nepodstatného. Čo je dočasná chiméra (utopistický socializmus, komúny) a čo je kľúčové „nové slovo“ (mravný zákon v človeku nepochádza od Boha, nie je daný a nemenný, je to výsledok predsudkov a ľudskej výchovy). Socializmus v jeho súdobej naivite v diele vysmial, ale na druhej, kľúčovej otázke postavil celé dielo a podrobil ju dôkladnej analýze.
A práve to činí z diela Zločin a trest dielo nadčasové. Ten dotyk absolútnych pojmov, zhmotnenie abstrakcií. Každý veľký autor sa stal nesmrteľným práve tým, že čerpal a zachytil látku, ktorá jednotlivý ľudský život presahuje a ktorá všetky ľudské životy naprieč dejinami spája. Látku, ktorá nepodlieha času, ktorá sa zdanlivo nedá nakresliť, ktorá je nesmrteľná. Dostojevskij (a literatúra vôbec) ju nakresliť dokáže. Život sa skladá z horizontály a vertikály (kríž?). Zjednodušene by sa dalo povedať, že všetko na horizontále človeka (hmota) je pominuteľné. Všetko na vertikále (abstrakcia) večné. (Ľudia-jednotlivci umierajú a rodia sa, ale láska ako kategória ostáva). Dôkaz pre toto tvrdenie, pre takúto fotografiu abstraktného naprieč dejinám, dokázala dať práve literatúra. Hoci npr. Shakespeare je dávno mŕtvy a svet od napísania Hamleta prešiel neuveriteľnú cestu, dielo i dnešnému človeku vyvoláva zimomriavky práve presnosťou s akou popisuje a zachytáva všetky tie intímne pocity, myšlienky, úvahy vnútra duše. Rovnako Dostojevskij zaznamenal vo svojom diele súboj v človeku o niečo, čo sa ho dotýka, prevyšuje, čo sa v ňom neustále vynára a vynárať bude. Čo je s ním neustále späté. Jeho vlastné svedomie. Na horizontále vždy prebiehal súboj o vertikálu. (Jeho modernú verziu môžeme vidieť vôkol nás i v nás aj dnes, v našom každodennom, najmä mediálnom svete). Pokorná fascinácia „hviezdnym nebom nado mnou a mravným imperatívom vo mne“ je v modernom svete prežitok. Človek nového sveta sa chce zmocniť hviezd, práve tak ako sa chce zmocniť mravného imperatívu. Práve tento, pre ľudskú dušu tak významný konflikt horizontály s vertikálou, vytvorilo pre Dostojevskeho látku, z ktorej ušil dielo Zločin a trest.
Samozrejme, samotný výber témy nestačí. Dostojevskij naplno využil „školu života“ a svojho génia. S neuveriteľnou presnosťou, s dôrazom na každé jedno slovo vykresľuje atmosféru, uvádza postavy na scénu, tvorí priamu reč i vnútorné monológy. Do detailov analyzuje motivácie i činy. Hľadá a nachádza východiská. V máloktorom diele svetovej literatúry prišlo k tak precíznemu skĺbeniu obsahu s formou. Zločin a trest je jednoliaty celok spĺňajúci najvyššie kritéria nielen literatúry, ale umenia vôbec. Psychologické vykresľovanie postáv, do najjemnejších odtieňov dotiahnuté analýzy správania sa tu ruka v ruke kráčajú s nadčasovým morálnym rozmerom, tvoriacim alfu a omegu diela, a života vôbec. Dostojevskij vykresľuje boj dobra a zla v človeku a zároveň ponúka i rozuzlenie. Jeho hlavná postava je zároveň i hlavné bojisko. Za individuálny cieľ ľudského bytia Dostojevskij považuje spásu duše. Cesta ku spáse vedie cez ľudské, pozemské utrpenie – schopnosťou uniesť ho, si duša zaslúži spásu. Dostojevskij vychádza so sveta idealizmu. Dušu považuje za základ všetkého. Verí v jej cenu – burcuje za jej záchranu, za jej spásu, za boj človeka o ňu samotnú, so sebou samým. Z toho pre Dostojevskeho vyplýva jediné východisko pre človeka, Rusko a vôbec celú západnú Európu: prijatie Kristovho učenia o pokore, nutnosti svetského utrpenia a láske k blížnemu. Autor pevne verí v ideály, z ktorých všetko vychádza a ku ktorým sa všetko vracia. Autor pevne verí v Boha.
Postavy
Hlavné postavy diela sú dve. Na jednej strane Raskoľnikov (reprezentujúci myšlienku, že mravný zákon v človeku pochádza od samotného človeka; človek nemusí cítiť pokoru pred ničím; všetko je dovolené, záleží len na individuálnej sile), na druhej strane Soňa (mravný zákon v človeku pochádza od Boha, pred Bohom človek musí cítiť pokoru; Božie milosrdenstvo, podmienené pokorou, je nekonečné, všeobjímajúce a určujúce, človek, čeliaci hriechu, je naň odkázaný). Pre dejovú líniu je nosná postava Raskoľnikova, pre ideovú líniu je nosnou postavou Soňa.
Rodion Raskoľnikov
Rodion Raskoľnikov je bývalým poslucháčom vysokej školy. Trpí nedostatkom financiíí a prebytkom inteligencie. Práve jeho rozum mu umožní rozpoznať teóriu o ľuďoch, deliacich sa na dve kategórie. „Verím len svojej hlavnej myšlienke, tkvie totiž v tom, že ľudia, podľa prirodzeného zákona, delia sa vo všeobecnosti na dve kategórie: na nižšiu (obyčajných), čiže takrečeno na materiál, ktorý slúži len na plodenie sebe podobných a na vlastných ľudí, čiže na takých, ktorí majú dar alebo schopnosť povedať vo svojom okolí nové slovo. ..prvý druh sú ľudia vo všeobecnosti konzervatívni, pracovití, žijú v poslušnosti a radi poslúchajú.. ..všetci z druhej kategórie zákon porušujú, sú to boritelia.. ..žiadajú zničenie existujúceho v mene lepšieho. ..ak je potrebné pre jeho ideu ísť hoci aj cez mŕtvolu, preliať krv, tak on, v sebe, vo svojom svedomí, myslím, môže si dať dovolenie preliať krv.. …prvá kategória je vždy pánom prítomnosti, druhá budúcnosti. Prví zachovávajú svet a rozmnožujú ho početne, druhí svetom hýbu a vedú ho k cieľu.“
Tu je zaujímavé sa zastaviť. Dostojevskij totiž pomenoval status quo v reálnom svete. Odkaz takto formulovanej myšlienky je prostý a zároveň šokujúci: Ľudstvo, my, spoločnosť, svet okolo nás, je vedený k cieľu už po stáročia vrahmi. Zákony, ktorými sa spoločnosť na Zemi riadi, ktoré akceptuje, nám boli vytvorené de facto vrahmi – jednotlivcami, či malými skupinkami ľudí nemajúcimi morálny problém zabiť, či dať zabiť. Masovo (vojny, revolúcie), či individuálne (atentáty, popravy), len aby sa naplnili ich vlastné predstavy, vízie, sledujúc a dosahujúc pritom svoje viditeľné, či skryté ciele. „A ja teraz viem, že kto je mocný a má odhodlanú myseľ a ducha, ten je ich vládcom! Kto si mnoho trúfa, ten má u nich pravdu. Kto sa na mnohé vykašle, ten je ich zákonodarcom, a kto si trúfa najviac zo všetkých, ten je zo všetkých najväčšmi v práve! Tak to bolo dosiaľ a tak to bude vždy. Len slepý to nevidí.“ (str. 374) Ostaní, presne v duchu Raskoľnikovej teórie, tvoríme materiál pre napĺňanie ambícií týchto pár vodcov. Títo jednotlivci (dnes síce sofistikovanejšie, no o to viac ako kedykoľvek predtým) určujú ako vypadá a má vypadať náš svet. Riadia nás zákony tých, pre ktorých žiaden (ani ten najvyšší) zákon neplatil a neplatí. A my si ich ctíme, vážime, učíme o nich nové generácie, staviame im sochy…
„Brat, brat, čo to vravíš, veď si prelial krv!„… „Ktorú prelievajú všetci!“… „ktorá sa na svete leje a vždy sa liala ako vodopád, ktorú vylievajú ako šampanské a za ktorej prelievanie potom korunujú na Kapitole a nazývajú dobrodincom ľudstva…“ (str. 464)
Raskoľnikov považuje (chcel by považovať) samého seba tiež za príslušníka druhej kategórie. Aby sa o tom presvedčil, rozhodol sa vykonať vraždu. Zabiť starenu – úžerníčku, požičiavajúcu peniaze za záloh. Rozhodol sa cielene prekročiť mravný zákon vpísaný do človeka – v mene ním plánovaných vyšších cieľov. Dostojevskij nechal hlavnú postavu vykonať a obhajovať vraždu, aby ju následne mohol skúmať a ukázať čitateľovi dôsledky tohto prekročenia, v plnosti Raskoľnikovho bytia. Raskoľnikov sa teda plánovane, hneď v prvej časti (kniha je rozdelená na šesť častí plus epilóg) stáva vrahom. Zvyšok diela prebieha psychologická analýza človeka, ktorý vykonal „prestuplenie“. Nasleduje pozvoľné odkrývanie kariet a vysvetlovanie zdanlivej i skutočnej motivácie a dôsledkov tohto činu, nasleduje „nakazanie“. Rozum Raskoľnikova pritom stále zdanlivo ostáva zástancom svojho činu. Posledná debata medzi Raskoľnikovom a jeho sestrou Duňou, v záverečnej, šiestej časti, tesne pred udaním: „Zločinu? Akého zločinu? „Že som zabil hnusnú, škodlivú voš, starenu, úžerníčku, nikomu nepotrebnú, za ktorej zabitie by sa človeku mali ešte poďakovať, ktorá vyciciavala nešťastných ľudí, a to že je zločin? Nemyslím na zločin a nechcem ho zmývať! A čo mi všetci sugerujete: zločin, zločin! Iba teraz vidím jasne, aký som absurdne zbabelý…“ „Nikdy, nikdy som to nechápal jasnejšie ako teraz, a teraz menej než kedykoľvek chápem, prečo by to bol zločin!“ (str. 464) Raskoľnikov teda úprimne verí svojej teórii: „Ale ja som nevydržal ani ten prvý krok, lebo som slaboch! Len o to ide! Ale vašimi očami sa nebudem dívať.“ (tamtiež) Avšak Dostojevskij ho v jeho názore necháva osamoteného (ako píše na inom mieste): „Je to človek rozumný, ale aby človek konal rozumne, na to nestačí mať iba rozum“.
Až v epilógu, v trestaneckom tábore, nechá autor Raskoľnikova plne precitnúť a konfrontovať sa nielen s rozumom, ale i s múdrosťou. (autobiografická črta?)
Kým však túto cestu prejde, nechá Raskoľnikova chytiť do pasce relativizujúceho rozumu. Uveril v novú myšlienku, vyhrotil ju do krajnosti a nechal sa ňou strhnúť. „..nezabil som človeka, zabil som zásadu!“ (str. 246). Ale ako autor ukazuje, táto nová viera v rozum, v absolútnu slobodu človeka, v schopnosť meniť a svojvoľne si upravovať zásady, je dvojsečná. Oslobodené rácio dokáže ľudskú bytosť povláčiť všetkými kútmi relativizmu, aby ju tam nechalo trpieť v omyloch a beznádeji. Rozum, sám sebou oslobodený od mravného zákona, je pre človeka – slobodnú bytosť – nebezpečná zbraň. A človek, celá jeho bytosť, ktorá pristúpila na túto hru relativizovania, sa buď stáva psychopatickým cynikom (Svidrigajlov) alebo sa z nej skôr či neskôr všetkými silami snaží dostať. A vtedy potrebuje ukázať cestu von, potrebuje svetlo, potrebuje pevný bod. Týmto pevným bodom sa pre Raskoľnikova (a rovnako tak pre autora) stáva postava Soni – respektíve to, čo reprezentuje.
Sofja Semionovna
Prvýkrát sa so Soňou čitateľ zoznamuje nepriamo. V krčme, vďaka debate medzi Marmeladovom (otcom Soni) a Raskoľnikovom. Z tohto alkoholika, bývalého úradníka, neschopnému kvôli svojej neresti udržať si prácu a tým zabezpečiť dôstojnosť pre rodinu, spravil Dostojevskij rozprávača, ktorý uvádza Soňu čitateľovi. A uvádza ju priam majstrovsky. Autor tu ukazuje svojho génia. Zasadením dialógu do kulís, výberom viet, kľúčových slov, vykreslením konfliktu, z neho plynúcej émocie, zvýraznenej, podtrhnutej práve tým, že rozprávačom osobnej tragédie dcéry je spolupôvodca jej postavenia – jej vlastný otec. (Neschopný zdolať svojho démona, schopný akurát čírej beznádejnej ľútosti.) Zároveň tento prvý kontakt čiateteľa so Soňou predurčuje a vykresľuje jej charakter, jej rolu v celom diele: „A tu deti hladné.. A tu Katarina Ivanovna, zalamujúc rukami, po izbe chodí a červené škvrny jej vyskakujú na líca – čo pri tej chorobe vždy býva: vraj, ,žiješ u nás, ty darmožrútka, ješ a piješ a sedíš v teple,´ a horkýže ješ a piješ, keď deti vše aj tri dni ani kôrku z chleba nevidia! Ležal som vtedy… no, čo si už počnem, ležal som opitý ako čik, prosím, a počujem, hovorí moja Soňa (ona je pokorná a trpezlivá a hlások má taký krotký… pobelavá je, tvárička vždy bledučká, chudučká), hovorí: ,A čo, Katerina Ivanovna či naozaj sa dať na také? Totižto Darja Francovna, osoba nešľachetná a políciou mnoho ráz stíhaná, tri razy sa už skrze domácu dozvedala. ,No a čo,´odpovedá Katerina Ivanovna posmešne, ,dajsamisvete! Aký poklad!´ Ale neobviňujte, milostivý pán, neobviňujte! Nebolo to povedané pri zdravom rozume, ale pri vzrušených citoch, v chorobnom stave a pri plači hladných detí, a povedané skôr pre urážku ako v presnom zmysle…Lebo Katerina Ivanovna má už takú náturu, a keď sa deti rozplačú, čo aj od hladu, hneď ich bije. A tu vidím, ako asi o šiestej Sonečka vstala, uviazala si šatôčku, prehodila si pelerínku a odišla z domu a vrátila sa o deviatej. Prišla, a rovno ku Katerine Ivanovne, a na stôl pred ňu tridsať rubľov mlčky vyložila. Ani slovíčka nepovedala, keby aspoň pozrela, ale iba vzala našu veľkú plyšovú zelenú šatku (máme takú spoločnú šatku, rodinnú, plyšovú), celkom si ňou prikryla hlavu a tvár a ľahla si na posteľ, tvárou ku stene, iba pliecka a telo sa jej ustavične zachvievajú… A ja, ako predtým, v tom istom stave som ležal, prosím… A videl som vtedy, mladý človek, videl som, ako potom Katerina Ivanovna, tiež bez slova prikročila k Sonečkinej postieľke a celý večer pri nej prekľačala, nohy jej bozkávala, nechcela vstať, a potom obe tak aj zaspali vedno, objaté… obe… obe… áno prosím… a ja… ja som ležal opitý, prosím.“ (str. 20)
Soňa teda, na rozdiel od dobrovoľného vraha Raskoľnikova, si svoj údel nevybrala pre naplnenie vlastných ambícií. Vybrala si svoj osud kvôli láske k blížnemu (ktorá je vždy spojená s utrpením) a obetavosti. Jej otec, kým žije, prepíja materiálne prostriedky, macocha bojuje s tuberkulózou a pološialenstvom z utrpenia a ona – nevlastná sestra – čelí reálnemu hladu a biede troch mladších súrodencov – nevinných detí. Soňa sa rozhodne vziať na seba obetu, aby zachránila iné ľudské bytosti. Seba zatratiť, aby iných zachránila. Soňa miluje blížneho svojho viac ako seba samú. Nielen v myšlienkach, ale v činoch. „A dnes som bol u Sone, na vodku som si bol pýtať! Hehehe!“ „A dala ti?“ vykríkol ktosi zboku, z prišlých, vykríkol to a hlasno sa zarehotal. „Tuto tento pollitrík je kúpený za jej peniaze, prosím,“ povedal Marmeladov, oslovujúc výlučne Raskoľnikova. „Tridsať kopejok vytiahla, vlastnými rukami, posledné, všetko, čo mala, sám som videl… Nič nepovedala, len mlčky pozrela na mňa… Tak nie na zemi, ale tam… nad ľuďmi žialia, plačú, a nič nevyčítajú, nevyčítajú! A to väčšmi bolí, prosím, väčšmi to bolí, keď nevyčítajú!…“ (str. 24)
Postava Soni je neprávom trochu prehliadaná nielen pri analyzovaní diela Zločin a trest, ale Dostojevského tvorby vôbec. Nie(len) knieža Myškin, ale najmä Soňa je vrcholom čistého človeka. Táto postava je Dostojevského stelesnenie kresťanskej myšlienky, jeho absolútnom. Pritom ostáva stále uveriteľnou postavou. Je symbolom mučeného, trpiaceho dobra, ktoré sa obetuje pre iných a nič, nič nevyčíta a nič za to nežiada. „Tak nie na zemi, ale tam…“ . Do postavy Soni vložil Dostojevskij celú svoju vieru. A práve pred ňou necháva kapitulovať a pokľaknúť Raskoľnikova. Štvrté kapitoly štvrtej a piatej časti, v ktorých Raskoľnikov príde za Soňou do jej izbietky, sú vrcholom a jadrom celého diela.
Dostojevskij tu ukazuje štylistickú genialitu. Gradácia dialógu, jeho stavba, zápletka i vyvrcholenie sú pre čitateľa nevšedným zážitkom. Ani jedna veta (ba slovo) nie je navyše, ani jedna nie je zbytočná, ničnehovoriaca. Pomaly, postupne, rozpletá sieť motivácií, necháva Raskoľnikova skúšať rôzne smery, aby nakoniec oddelil aj v jeho výpovedi podstatné od nepodstatného. A aby súvzťažne, jednou vetou, ústami Soni, ponúkal (nielen Raskoľnikovi, ale čitateľovi) hlbokú pointu. Pointu, vďaka ktorej pôsobí dielo zároveň i motivačne. Jednoducho týmito kapitolami autor núti vnímavého čitateľa stať sa lepším. Ukazuje tu pravú hĺbku viery i silu, ktorá z nej vychádza. Hoci Soňa žije na absolútnom dne, čeliaca najhrubšej skazenosti a vonkajším krivdám, bitá a ubíjaná svojou situáciou, nevidením východiska, hoci ju autor necháva zahanbenú, pošliapanú, zneuctenú v materiálnom svete, stále ju zachováva vnútorne čistú, stále ju necháva morálne víťaziť, stále ju necháva cítiť a ctiť. A tým ukazuje cestu, ktorá k víťazstvu vedie. Pre každého.
Súboj, stret týchto dvoch postáv pritom zdanlivo ovláda Raskoľnikov. Na jeho strane stojí rozum, inteligencia, názor. On je ten, ktorý prichádza, ktorý útočí, ktorý určuje smer debaty, vytýka nedostatok rácia, neuvažovanie nad súvislosťami. Soňa viac-menej reaguje jednou vetou. Avšak práve ona je tá, ktorá v tejto debate, napriek Raskoľnikovmu tlaku, je vždy o krok vpredu. Tá, ktorá posúva ich spoločný dialóg od inteligencii k múdrosti. Nenechá sa vlákať do pasce relativizmu, do pasce nového človeka. Raskoľnikov síce tlačí do krajnosti, relativizuje svoje skutky, pokúša sa vysvetliť, pred ňou, pred sebou, napáda jej naivnú, čistú vieru, argumentuje realitou, vysmieva sa, aby však nakoniec padol na kolená… Tvárou v tvár Raskoľnikov tento mikrosúboj prehráva. Sonina múdrosť je totiž múdrosť Kristova.
V týchto dvoch kapitolách je najviac viditeľný a uchopiteľný Dostojevskeho svetonázor. Novú teóriu považuje za nebezpečnú a zneužiteľnú, pokiaľ človek neverí a nežije v súlade s vyšším dobrom a jeho zákonmi. Na rozdiel od spoločnosti, ktorej zákony dokážu relativizovať zabitie, verí v základné nadčasové: Nezabiješ! Tam kde rozum blúdi v tme, relativizuje a nedokáže už rozlíšiť dobré od zlého, správne od nesprávneho, tam prichádza Soňa (Kristus) so svojou jednoduchou, večnou a absolútnou pravdou.
Záver
Zločin a trest je dielo komplexné, nadčasové, ukazujúce mnohé motivácie ľudského konania. Kniha je plná i ďalších famózne vykreslených postáv, myšlienok, činov z ktorých by každá stála za analýzu. Všetky vedľajšie postavy a ich osudy spoluvytvárajú názorovú komplexnosť diela. Duňa (ľudskejšia verzia Soni) zvažujúca sebaobetovanie, avšak so schopnosťou stlačiť spúšť pri obrane života,či cti. Razumichin, verzia Raskoľnikovho života ak by nevyskúšal – dôkaz, že sa dá žiť správne i v nedostatku. Svidrigajlov, vrah a pedofil, ktorý v Duni hľadal svoju Soňu, rovnako ako Raskoľnikov i on ju potreboval, avšak v prekročeniach zašiel už priďaleko (oproti Raskoľnikovi), nuž nedostal, nezaslúžil. Lebezniatnikov s dobrým srdcom a naivným, a preto tak ľahko ideológiami zneužiteľným, rozumom. Matky (Katerina Ivanovna, Puľcherija Alexandrovna) s ich materinským pudom, ktorý sa nakoniec musí obrátiť proti nim a privedie ich k šialenstvu,či smrti, etc. etc. Nedá sa v tejto práci rozobrať každá z nich, s jej odtienkami, názormi, skrytými významami. Preto som sa zameral len na jeden, z môjho hľadiska, kľúčový rozmer diela. Na hlavné posolstvo. Soňa a Raskoľnikov sú tiež jediné postavy, ktoré autor prenesie i do epilógu. A až v ňom prichádza k Raskoľnikovmu precitnutiu, k získaniu múdrosti, plnosti chápania a bytia. K vyvrcholeniu knihy. K spojeniu jeho inteligencie a Soninej pravdy.
Základnú premisu novej teórie šíriacej sa Európu: „mravný zákon v človeku nepochádza od Boha, nie je daný a nemenný, je to výsledok presudkov a ľudskej výchovy“ Dostojevskij podrobil dôkladnej analýze. Jeho názor na takto vyslovené nové slovo je zrejmý a viditeľný. Boha považuje za autora mravného zákona v človeku, za jeho pečať, za čosi s čím sa človek rodí, proti čomu nemá bojovať, ale naopak, vďaka čomu človek stále dokáže rozlišovať správne od nesprávneho. Pochopením tohto rozmeru ľudskej existencie autor podmieňuje následný správny vývoj a pokrok nielen individuality, ale celej spoločnosti vôbec.
Epilóg
Epilóg tvorí v tomto diele akoby samostatné dielo. Akoby si autor nebol istý, či čitateľ pochopí správne hĺbku, smer a motiváciu (jeho) myšlienok. Či pochopí správne príčinu i hĺbku Raskoľnikovho trápenia. Či pochopí odkaz pre prichádzajúce teórie, pre ľudskú pýchu, odkaz prostý, Sonin výkrik v jadre diela:. „Čo by som bola bez Boha?“ Človek sa síce môže (má slobodnú vôľu) rozhodnúť ako a kam bude kráčať, či s ním alebo sám, ale to čo ľudský život robí naplňujúcim a skutočným je práve súlad človeka s vyšším princípom Stvoriteľa. A potom i cesta je cieľ. Zároveň Dostojevskij dokazuje, že tento vyšší princíp je vložený do každého človeka automaticky. Mravný zákon, vnútorný kompas, ktorý je zjednocujúci a všeobecne platný, práve preto, že pochádza z jedného, toho istého zdroja. Dokonca si autor trúfol v epilógu i ukázať, ako by to vypadalo, keby sa mýlil. Dostojevskij tu v krátkosti (ani nie na jednej strane) načrtol svet práve bez vloženého mravného zákona do každej bytosti. Načrtol tu svet podľa novej teórie, načtol tu svet bez Boha:
„Preležal v nemocnici celý koniec pôstu a celú Veľkú noc (!). V rekonvalescencii sa rozpamätal na svoje sny, aké mával, keď ešte ležal v horúčke a blúznení. Marilo sa mu v chorobe, akoby celý svet bol odsúdený padnúť za obeť akejsi strašnej, neslýchanej a nevídanej morovej nákaze, idúcej z hlbín Ázie na Európu. Všetci museli zahynúť, okrem niekoľkých vyvolených, ale tých bolo veľmi, veľmi málo. Zjavili sa akési nové trichíny, mikroskopické organizmy, čo sa uhniezdili v ľudskom tele. Ale tieto organizmy – to boli duchovia s rozumom a vôľou. Ľudí, ktorí ich prijali do seba, v tej chvíli posadla zúrivosť a šialenstvo. Ale nikdy, nikdy sa ľudia nepokladali za takých múdrych a vládnucich neochvejnou pravdou, ako sa pokladali títo nakazení. Nikdy nepokladali svoje názory, svoje vedecké závery, svoje mravné presvedčenia a vyznania za neomylnejšie. Celé obce, celé mestá a národy sa nakazili a zošaleli. Všetci boli rozrušení a nechápali sa navzájom, každý myslel, že on jediný má pravdu, a trápil sa nad inými, bil sa do pŕs, plakal a zalamoval rukami. Nevedeli, koho a ako súdiť, nemohli sa dohodnúť čo treba pokladať za zlo, čo za dobro. Nevedeli, koho obviňovať, koho ospravedlňovať. Ľudia sa navzájom vraždili v akejsi nezmyselnej nenávisti. Vypravovali sa proti ostatným v celých armádach, ale armády na výprave sa zrazu začali hrýzť medzi sebou, útvary sa rozpadávali, vojak sa vrhal na vojaka, bili sa a vraždili, hrýzli a požierali navzájom. V mestách celé dni vyzváňali na poplach: zvolávali všetkých, ale kto a načo volá, to nik nevedel, len všetci boli vzrušení. Nechali tak najzvyčajnejšie práce, lebo každý ponúkal svoje myšlienky, svoje reformy, a nemohli sa dohovoriť; prestali obrábať polia. Zavše sa ľudia zhŕkli do húfov, dohovorili sa na čomsi, prisahali, že sa nerozídu – ale hneď začali robiť celkom inakšie, ako práve sami chceli, začali sa navzájom obviňovať, bili sa a vraždili. Vypukli požiare, vypukol hlad. Všetci a všetko hynulo. Epidémia sa šírila a postupovala ďalej a ďalej. Na celom svet sa mohlo zachrániť iba niekoľko ľudí, boli to tí čistí a vyvolení, predurčení založiť nový ľudský rod a nový život, obnoviť a očistiť zem, ale nikto a nikde tých ľudí nevidel, nikto nepočul ich slová a hlasy.“
Dostojevskij tu popísal svet v ktorom absentuje akýkoľvek zjednocujúci princíp ľudstva. Svet v ktorom nič nevychádza z vnútra človeka, ale všetko konanie je len výsledok vonkajších faktorov. Svet v čase napísania diela nie príliš reálny. Ale dnes sa táto pasáž javí až prekvapujúco vizionárska smerom k podobe ľudstva. Od napísania diela Zločin a trest uplynulo 150 rokov. Tento čas ľudstvo kráčalo v duchu novej teórie, a tak sa k načrtnutej vízii priblížilo viac ako autor tušil. A podľa toho, čo sa deje vôkol nás v súčasnosti, sa dá predpokladať, že táto autorova vízia, toto nechcené proroctvo, výstraha, sa raz pretaví aj do nechcenej reality. Vtedy, keď človek načisto uverí vlastnej pýche, vo vlastné stvorenie, v myšlienku, že pravda je relatívna a patrí jemu. Keď raz navždy rozbije ten kompas, ktorý je ešte stále v nás, ale proti ktorému sa za posledné dve storočia vedú tak nepochopiteľné kampane. Vtedy, keď ľudstvo nechá v sebe zabiť to, čomu vďačí za svoje stvorenie a svoje skutočné zákony – vtedy, keď sa ľudstvu podarí naozaj v sebe zabiť Boha.
Řeknu z úprimného srdce, že dosud bylo pro mne ze všeho na světe nejtežší určiti slovo: svobodomyslník, liberál. Co rozuměti timto slovem?
Dostojevskij dielom Zločin a trest na svoju otázku odpovedal.
Autor textu je tvorca Antikvariátu Starý svet a spolutvorca internetového Antikvariátu Starý svet
Použitá literatúra:
[1] Zločin a trest; F. M. Dostojevskij; SVKL – Bratislava, 1965 (preklad Zora Jesenská)
[2] Portréty – F. M. Dostojevskij; Radegast Parolek, Orbis – Praha, 1964
[3] F. M. Dostojevskij ve vzpomínkách vrstevníku, dopisech a poznámkách; Č. Větrinskij; Kvasnička&Hampl – Praha, 1924
[4] Francouzská revoluce, Stanislav K. Neumann, Fr. Borový – Praha, 1929